A-delka

Vykročil na šmykľavú zľadovatenú cestu práve no chvíli, keď sa zo zatáčky vyrútilo auto. Uskočil dozadu, ale spätné zrkadlo mu zachytilo ruku a odhodilo ho do kopy špinavého snehu, ktorý tam zanechal odhŕňač. Trvalo mu pár chvíľ, kým dokázal namatať rukami súdržnejšiu časť snehu a pozviechať sa na nohy. Po tvári mu stekal tajúci sneh a chrbtom mu prechádzala prudká návalová bolesť. "To som zase dopadol," pomyslel si a na tvári sa mu objavil úškrnok. Roztiahol ruky, že sa rozhýbe, no v tej chvíli zacítil pálčivú bolesť. Nepochádzala z jeho chrbta. Chvíľami strácal vedomie, no matne videl ako smerom od neho odchádza akýsi muž ešte stále s rukou zovretou v päsť. Odchádzal smerom k svojmu autu, chŕliac nadávky. Bol to šofér vozidla, ktoré ho pred chvíľou takmer zrazilo. Nadtúpil a dvere sa s ohlušujúcim treskom zavreli, auto sa pohlo. Vedel, že to buchnutie bolo ohlušujúce len pre neho a predznamenalo treštenie hlavy, ktoré nasledovalo v krátkych vlnách. V tej chvíli, ale nemyslel na šoféra či bolesť hlavy, ale na tie oči, ktoré zazrel, keď sa auto pohlo. Boli to veľké zelené hviezdičky. Patrili dievčatku, ktoré kŕčovito zvieralo drobný vianočný stromček na zadnom sedadle. Hľadela na neho cez zadné okno honosného SUV. Taký podľad už dávno nezažil, bol... Anjelský.
Zo zamyslenia ho prebral piskot pneumatík. SUV sa už strácalo v hustom snežení, ale zhliadol ako balansuje pri okraji cesty. "Nie!", takmer nečuteľne vykríkol. Srdce mu zamrelo, keď auto zišlo z cesty a kotrmelcom vrazilo do jedného zo stromov lemujúcich cestu. Postavil sa na nohy a necítiac bolesť, hnaný adrenalínom bežal k plamienku, ktorý v dialke vzbĺkol. Celý čas po ceste mal pred sebou tie hrajúce oči dievčatka.
Predná časť auta horela v tejto tmavej vianočnej noci oslepujúcim svetlom. "Vďaka Bohu," zasalutoval, keď videl, že dievčatko sa hýbe. Jej matka sedela na mieste spolujazdca a snažila sa vyprostiť nohy, na ktoré mala natlačenú palubovú dosku. Otec sa snažil otvoriť zablokované dvere. Ich pohľady sa stretli, keď sa dotkol kľučky. V šoférových očiach už nebola nenávisť, ale prosba. Zúfalá prosba.
Kľučka nereagovala a tak sa mrštne presunul k zdeformavanej rozmliaždenej kapote a námatkovo nahmatával vedenie. Modlil sa aby nebolo prepálené plameňom, ktorého silnejúce jazyky mu vypalovali šedivé vlasy. Pred tým ako sa stal bezdomovcom, robil automechanika a toto auto dobre poznal. Dorezanými prstami prepletenými káblami sa mu to napokon podarilo a znamením mu bolo šťuknutie centrálneho zámku. "Dvere sa otvorili," zaplavila ho úľava, po ktorej nasledoval menšia explózia, ktorá ho však vymrštila dva metre od auta. Otrasený sa postavil a videl paniku, ktorá v aute nastala. Dvere na strane vodiča sa nedali otvoriť. Boli moc preliačené. Dievčatko sa zdesene pozeralo na svoju mamu, ako zápasí s ohňom, ktorý vystrelil z podlahy a preniesol sa aj na čalúnenie dverí. Detský zámok jej zabraňoval otvoriť dvere pri nej, každým ďaľším márnym pokusom jej zaplavovalo líce viac sĺz.
Tackavo sa pohol k autu. Šofér, ktorý sa usiloval rozbiť nerozbitné sklo na dverách mu naliehavo ukazoval na jeho zápasiacu dcérku. Švihom obehol veľké auto a zaprel sa do kľučky. Dvere sa otvorili a dieťa mu vpadlo do náručia. Spravil s ňou pár krokov vzad a posadil ju do hlbokého snehu. Vymrštil sa na predné dvere. Otvoril ich a nevšímajúc si plamene na dva razy odtrhol palubovku pred kričiacou ženou, ktorej sa už chytili horieť nohavice. Vytiahol ju z auta a snehom jej zahasil blčiace oblečenie a odviedol ich od auta. V tej chvíli sa už von predieral aj šofér. Pribehol k nim a vďačnosťou v pohlade chytil otrhaného záchrancu za plece. Dievčatko sa mu hodilo okolo krku. Pocítil mocné zovretie. V zovretí cítil viac, ako len vďačnosť. Cítil viac lásky ako za posledných desať rokov dokopy. No zo zovretia sa jej vyšmykol. Jeho pohľad upútalo čosi v aute, ležiace na podlahe. Vianočný stromček. Pozrel na dievčatko a v jej očiach sa zrkadlil horiaci vrak a zamietavý postoj. Rozbehol sa k autu. Bol rozhodnutý. Plamene už zachvátili vnútrajšok auta, preto sa plazil po podlahe medzi sedadlami. Načiahol sa a keď zacítil pichliače zarívajúce sa mu do dlane, víťazoslávne sa pousmial.
Na malú chvíľu mal pocit, že sa zasekol, ale nakoniec sa vyplazil von z auta. Keď sa otočil, zočil na pomoc mu bežiaceho šoféra. Zazrel hrôzu v jeho očiach a otočil sa smerom ku kapote auta. Malý gejzír syčiaceho plameňa nasledoval mohutný výbuch...
Ležal v mokrom snehu. Triasol sa a prestával ovládať svoje zmysly. Nad ním sa skláňali traja ľudia. V očiach mali vďak a ľútosť. Ospravedlnenie a opäť vďak. Dievčatko mu žmolilo ruku, v ktorej zvieral obhorený a mierne dymiaci stromček. "Ďakujem," zašepkala a po líci sa jej skĺzla slza, ktorá mu dopadla na tvár. Dopad už necítil.
Posledné roky sa opustený túlal kam ho vietor zafúkal. Bez vyhliadky, bez nádeje. Beznádejne.
Vianoce mal vždy rád, ale boli bolestné. Už dlho ich trávil sám a tento melancholický deň, keď videl šťastné rodinky pokope, znásoboval jeho pocit samoty. Lanské Vianoce si niečo želal.
Toho roku bol pri vianočnom stromčeku s ľuďmi, ktorí mu boli vďační.
Želanie sa mu splnilo.
Aj preto jeho stuhnutú tvár zdobil úsmev.

Panebože, snáď sa ešte nenudíš!

O kom je to? Je to veľmi dojímavé. Je to príbeh zo života alebo iba fikcia? Adel, sorry, ale je to na Tvojom blogu.

Príbeh je fikcia a napísal som ho po prečítaní článku POtreBA_poTREby, hlavne časti o samote. Čo som ním chcel vyjadriť je myslím jasné.

moze byt rozna, ale taka , aku popisal animexx...je leto, Vianioce daaalekooo a mne tecu slzy...nikdy, nikdy nechcem precitit taku samotu ako clovek z animexxovho pribehu, prosim, nikdy...

A Adel, nič nám nepovieš?

v prvom rade sa chcem podakovat animexxovi za clanok...samozrejme, samota ma mnoho podob a clovek sa moze citit osamoteny, opusteny a nepotrebny aj ked je plne zaradeny do spolocnosti a nie je zobrak..uznavam, svoje dusevne pocity som mohla vylicit aj vystiznejsie,mohla som ist do vacsej hlbky danej problematiky..len no.. napisala som jak som napisala..adel