A-delka

Zubami-nechtami som sa bránila napísaniu akéhokoľvek vianočného príspevku, no nedá mi to..nepopísať, čo vidím...

U nás je to každý rok nejak takto.

V zložení moja mamka, sestra a ja spolu "slávime" sviatky. Nachvál to slávenie v úvodzovkách, lebo to tak vôbec nie je, aj keď si "slávnostne" dávame záležať na tom, aby to tak vyzeralo. Samotná príprava začína niekoľko týždňov vopred. S kýblom vyloženým na parapete, s handrou zo starého trička a okenou, ktorej aróma spôsobuje občasné záchvevy nestability, sa vystavujem na obdiv všetkým susedom a okoloidúcim. Fasa, vždy som chcela byť slávna, možno toto je tá správna cesta. Keď sa okná blýskajú ako z reklamy na zázrak v rozprašovači, zákonite začne snežiť. Ale nie taký ten krásny jemný sniežik, padá taký ten polopriemyslený sajrajt, ktorý za sebou zanecháva milióny drobných šedých pečiatok. V záchvate zúrivosti a bezmocnosti sa obzerám po plachte, aby som mohla svoje milované okná ochrániť. Plachta niekde odpočíva v pokoji a ja, kým by som ju našla, okná by boli celé...špinavé...Preto doširoka rozprestriem svoje končatiny a s hrdinským výrazom tváre som ochotná chrániť ich vlastným telom. Potom do izby vbehne napálená mami, ktorá pečie v kuchyni vanilkove rožky, ktoré sa jej zase nepodarili, ako sa mali..Nezabudne pripojiť pár poznámok k šmuhám, ktoré som na okne nechala a aj čosi o mojej lenivosti a ľahostajnosti. Ani nasadenie vlastného života pri záchrane sklených tabúl nie je dostatočne ospravedlňujúce a začíname sa kmosiť. Idem si radšej zúrivosť vybúchať do kobercov, lebo som zrelá akurát tak do blázinca. Počas mojho prerušovaného búchania počúvam telefonický rozhovor mamy so sestrou. Že kde toľko trčí s tou sušenou citrónovou kôrou. Že aby nezabudla holandské kakao, lebo bez neho sa plnka nepodarí. A že jej je to jedno, že je v supermarkete ľudí na mrte. Že potrebuje piecť a kvoli nej nestihne, čo chcela. Ďalej radšej plieskam intenzívnejšie, lebo toto ja počúvať nemusím.
Z túžby po dokonalosti si unavené, vyčerpané a bez nálady sadáme za štedrovečerný stôl, aby sme si vychutnali kapustnicu za uspávajúcich, patetických songov našich popredných slovenských spevákov..Nútene konverzujeme, hlavne o počasí a v myšlienkach sme niekde úplne inde. A samozrejme, rozbaľovanie darčekov za umelých úsmevov a ďakovačiek za veci, ktoré sa vám nehodia a nikdy v živote ich nepoužijete..

A že prečo nemám rada Vianoce.

Mám pocit, že sú úplne o niečom inom.

Nenechajte sa týmto znechutiť.

Mne sa to snáď  tiež raz podarí.

Tak teda, pokojné a pohodové, milí moji..

Adel