A-delka

Bol to obycajny vecer.

Mala branicka dvakrat vrzla, ako som vchadzala na cintorin. Kde-tu zasvietene kahance zhasli a s poslednym teplom zo seba vydali len zlovestne sycanie. Nikto nikde, ani stare panie so starostlivo vypestovanymi kvetinkami neprisli v tomto necase obriadit hroby svojich manzelov. Bola som tam sama. Len ja a miliony dusi, straziace svoje telesne pozostatky. Vzduch sa vznasal s lahkostou, no nejako podivuhodne virivo. Ticho na mna hucalo zo vstetkych stran. Hrdzavi anjeli sa pod tarchou vlastnych kridel coraz viac sklanali k zemi. Mam rada atmosferu zatuchnutych cintorinov. Clovek sa na svoj zivot, priority a problemy pozera z ich perspektivy uplne inak...

Branov hrob som nasla na druhy pokus. Tohto roku by sa bol dozil 30-tych narodenin. Chcela som mu povedat, ze na neho myslim a ze ho chapem, i ked je to asi uz neskoro. Oci som obratila k pochmurnemu nebu a adresovala som mu par modlidieb. Kdesi v dialke zufalo zavijal pes. Pery som zospulila do bozku, prilozila som k nim dva prsty a zlahka som nimi presla po pomniku. Pa, Branko, este ta pridem pozriet...

Citila som, ze dnes sa stane nieco velke. Nieco, co budem potrebovat. Nieco, co nevyhnutne vyzaduje zmenu trasy k vlastnemu ja.

Presmykla som sa vrzgajucou branickou a dovolila som krokom bezmyslienkovite plynut.

Vo vzduchu bolo citit tlejuce listie, ktoreho tajomna vona ma uplne opantala.

Vietor vasnivo oberal stromy o posledne okrasy a so zalubou mi ich vpletal do kuceravych vlasov. Flirtoval so mnou ako maly chlapec.

Sediva hmla sa ulakomila na svetlo a  nedovolila nocnej lampe rozplynut svoj jas do okolia. Prikryla chodnik, aby som si nevidela pred nos a nechala sa viest iba vlastnym instinktom.

Drobne kvapky dazda ma jesitne bodali do tvare,  aby poskytli spolahlivy ukryt mojim slzam.
Bolestnou akupunkturou zo mna odisli posledne zvysky beznadeje...a ja som sa po dlhom case usmiala. Ako male dieta. Tak stastne a uprimne.

Nadych.

Vydych.

Dalej to uz zvladnem.

Adell.

(Thank You God For Miracles In My Everyday Life).